Lilly´s

bol studený jesenný večer.Lístie poletovalo v chladnom vetre, ktorý mi narážal na kožu ako sto ostrých ihiel.Lampy blikotali pomedzi stromy, ktoré sa kolísali v rytme vetra ako morské vlny.zdalo sa mi, že čím dlhšie som vonka, tým je mi menšia zima.Sadla som si na jednu z lavičiek, ktorých ju tu v parku neúrekom.Pozrela som sa hore a dívala sa na hviezdy.Boli krásne.Zdalo sa mi, že ak sa len na sekundu pozriem iným smerom, niečo dôležité mi ujde.no hviezdy bolistále rovnaké-tajomné.Odčas akoby ce ne preletala dáka sonda či lietadlo.zrazu som pocítila chladnejší vzduch na mojich lícach.No nebol to ten vietor, ktorý fúkal stále.Bol zvláštny,akoby z niečoho vychádzal,alebo z niekoho. Tak som tam sedela ako obarená a dívala sa s jednej strany na druhú.Nič.Nikto.Jediné čo som videla bolo lístie sa hojdajúce vo vetre a vzdielené postavy ľudí, ktorý prechádzali po hlavnej ceste v parku. Zrazu keď som už nekontrolovala okolie, počula som ako suché listy a halúzky , ktoré boli spadnuté na zemi začali praskať. tak som sa pozrela tým smerom a tam pomaly kráčal mojím smerom muž v dlhom čiernom koženom kabáte.vyzeral akoby ho nič nezaujímalo. No napriek tomu pohyboval hlavom z jednej strany na druhú, akoby chcel niečo vycítiť.zrazu sa ma zmocnil strach.no nemohla som utekať ani kričať. Akoby moje telo vyplo a jedniný orgán, ktorý bol pri živote moj môj mozog.ten spracúval informácie ako nikdy predtým.tak som tam len sedela a dívala sa na tho muža naplnená hrôzou pri predstavách s tých najhroznejších hororov.Ten muž však stále kráčal smerom k mojej lavičke a hľadel do prázdna.Nič, ani jeden pohľad, čo by mi naznačil, aký má úmysel.čo ak ma chce zabiť.nemám pri sebe ani mobil a na blízku nie sú ani žiadny ľudia. čím bližšie bol pri mne,tým sa moje obavy stupňovali.a zrazu sa to stalo.Pozrel sa na mňa.no z jeho pohľadu som necítila nič zlé a zvrátené.prestala som sa ho báť.vtedy som pocítila ako sa moje telo prebúdza.dokonca som si cítila končeky prstov na rukách. ten muž mal kožu bielu ako mlieko.tmavé,skro až čierne krátke strapaté vlasy mu jemne poletovali po čele.oči mal tmavo hnedé.pery mal plné a biele,akoro ako jeho pleť.mal súmernú hranatú tvár,na ktorej okrajoch sa hrali neposlušné vlasy. pristúpil k lavičke.Pozrela som na ňho no nedokázala som sa mu dlho dívať do očí. -Môžem si prisadnúť?-spýtal sa zdvorilo.jeho hlas bol hlboký no pri tom veľmi krásny. -áno.-odpovedala som a dívala sa do zeme -nebojíte sa sama v parku a ešte k tomu v noci?-spýtal sa a zahľadel sa mi do tváre zrazu som pocítila ako sa mi vracia stratená sebadôvera -Nie,prečo?Mala by som sa?-opýtala som sa rozhodne a pozrela na ňho -Ak máte na mysli to, či vám chcem ublížiť, nemusíte sa báť. neviem prečo ale tieto slová ma upokojili.teraz na mňa hľadel a prezeral si moju tvár -ste nádherná.-povedala a prisunul sa bližšie -to hovoríte len preto, aby som sa s vami mala sex-povedala som a vôbec som si neuvedomovala, že keby chcel mohol by ma tu znásilniť a nikto by mi neprišiel na pomoc -to vôbec nie-povedal trochu prekvapene.-keď nejakej žene poviem, že je nádherná, myslím to úprimne.-povedal sa trochu sa pousmial -takže vy to hovoríte asi každej, čo sama večer sedí na lavičke.-povedala som sarkastickým tónom -nie po pravde ste prvá,krojej to po dlhej dobe hovorím. -a čo je pre vás dlhá doba?deň,týždeň alebo... -nie,myslím naozaj dlhú dobu.-povedala tváril sa vážne. zrazu som si na tom mužovi niečo zvláštne všimla...