Lilly´s

...ako sa tak ku mne priblížil, cítila som obrovský chlad, ako ten predtým.Trochu som sa odtiahla a nespúšťala z neho oči.On sa na mňa len pozeral a asi prišiel na to, že niečo tuším.Práve som sa stretla s naozajstným upírom. -Áno-poznamenal chladne a posunul sa bližšie k okraju lavičky. -Čo áno?-spýtala som sa, ale pritom som dobre vedela, o čom je reč. -Som upír.-povedal a díval sa na pohybujúce lístie na chodníku. -A teraz...Čo chceš odomňa?-spýtala som sa čo najsebavedomejšie, aby cítil, že sa ho nebojím, no pri tom som mala srdce až v krku pri pomyslení, čo sa môže stať, ak sa náhodou naštve. -Najprv chcem, aby si sa ma nebála.A potom chcem aj to, aby si nikomu nepovedala, kto a čo som. -Dobre,sľubujem, ale veď ani neviem, ako sa voláš.A ešte jedno mi prosím ťa vysvetli,prečo práve ja?Ale vždy keď niekoho vidíš sedieť na lavičke si k nemu prisadneš a povieš mu čo si? - Nie, nie to nie..ale ty nie si len tak niekto... -Čo a kto by som mala asi byť?kráľovná či čo?-vyhŕkla som naňho a očividne zostal zaskočený. -Nie, ale si pre nás dôležitá. -Čo?Pre koho?.-spýtala som sa, lebo som ničomu nechápala. -Pre nás upírov.Pre náš rod.Ty jediná nás môžeš zachrániť.-povedal a zasa sa ku mne priblížil. -Ale ako?Ja.....ja..ja sa neviem postarať ani sama o seba, nie to ešte zachrániť všetkých upírov....- -Ale môžes...vieš náš najmocnejší umiera a tvoje DNA... -Počkaj počkaj..ako môže upír zomrieť, keď ste nesmrteľní? -Áno, upírov môže zabiť iba denné svetlo, samozrejme s výnimkou denných upírov, ale náš pán...zomiera, pretože sa mu neobnovuje tkanivo.Je už veľmi starý, a vzduch v dnešnej dobe mu odstraňuje s tela krv.-povedal a bol ešte bližšie ako predtým. -Ale ako mu moje DNA môže pomôcť?A čo to znamená...zabijete ma alebo... -Nie nie,stači len trochu tvojej kože....povedal a tváril sa hrozne vážne. -Dobre, dobre....ale ja ja ja...už je neskoro..a musím už ísť.... -Chápem, ale ak teda chceš, zajtra ťa ta dovediem...keď to dopovedal, trochu sa pousmial. -OK, tak zajtra tu okolo takej deviatej?-spýtala som sa a pomaly sa dvíhala z lavičky. -Ak chceš, môžem ťa odprevadiť k domu...zarovno mnou sa tiež postavil z lavičky. -Nie, bývam len pár metrov od parku takže nemusíš.-zrazu som si uvedomila, že sa ho už vôbec nebojím... -Tak zajtra, zatiaľ dovidenia, Lilian-povedal, usmial sa, až sa mu z úst vynorili dva ostré zuby, otočil sa a zrazu už zmizol za rohom. Ako vedel moje meno?Veď som mu ho nepovedala....a neviem, ako sa volá on...